Jedna z najstarších verejných sakrálnych pamiatok obce v 18. stor. pôvodne stála východne od súčasného cintorína, potom ju premiestnili na cestu vediacu do Wesenu. Socha Panny Márie s malým Ježiškom v náručí stojí na vysokom stĺpe. Traduje sa, že vďaka nej sa zázračne uzdravilo mnoho ľudí. Ošarpaný latinský nápis („Salus Infirmorum, Ora pro nobis!”) nahradila mramorová tabuľa s maďarským textom (v preklade: „Uzdravenie chorých, modli sa za nás!”)Neďaleko od sochy, pri križovatke ulíc Hanyi a Acsalagi nájdeme najmladší pomník obce. Nie náhodou práve na toto miesto umiestnili drevenú plastiku: v r. 1956 po tejto ceste utiekli stovky ľudí smerom k rakúskym hraniciam. Na ich pamiatku vzniklo v r. 2006 dielo GyuluCsiszára. Socha zachytáva muža a ženu s dieťaťom: matka v náručí s malým deckom díva späť, na domov, otec už sleduje dlhú a ťažkú cestu, ktorá ich čaká, kým dorazia k hranici.
Kostol bol postavený v r. 1789 v barokovom slohu. Pánom obce bol v tých časoch gróf Karol Khun-Héderváry. Pravdepodobne na tomto mieste stál svätostánok už predtým, keďže vo vizitáciách z r. 1698 nájdeme zmienku o kostole. Budova bola niekoľkokrát obnovená, po požiari v r. 1849 ju museli celkovo zrekonštruovať. Tzv. zvon hrdinov bol uliaty a vysvätený v r. 1934, sú na ňom uvedené mená miestnych padlých vojnových hrdinov. Z kostola počas druhej svetovej vojny zrekvirovali dva zvony, jeden z nich nahradili miestni veriaci v r. 1992, nový zvon bol uliaty na počesť Patrónky Uhorska. Nástenná maľba vo svätyni zobrazuje Jána Krstiteľa ako dieťa v spoločnosti postarších rodičov Zachariáša a Alžbety. Bočný oltár zdobia krásne barokové diela: obraz Sv. rodiny, pozlátené drevené sochy evanjelistov Lukáša a Marka. Relikviár s kúskom lebečnej kosti sv. Ladislava kráľa, obraz sv. Anny a socha Bolestnej Panny Márie sú ďalšími cennými klenotmi kostola.
Patrónom obce Nagypáli a Kispáli bolo pápocské augustiniánske prepošstvo založené v r. 1365. V dôsledku častých záplav rieky Rába obyvateľstvo časom opustilo lokalitu Kispáli. Súčasný kostol dal postaviť prepošt Mathias Nyéki Weöres v r. 1642 na mieste, kde pôvodne stál starý drevený kostol obce Nagy-Páli. Tento svätostánok v r. 1683 vyrabovali a vypálili turecké vojská. Budovu zrekonštruovali v r. 1693, v r. 1770 k nej pristavali vežu na podnet pápocského prepošta Kristofa Schogga. Svätostánok, ktorý pápež vyhlásil za pútnické miesto, rozšírili o bočné lode na náklady prepošta Antona Majlátha v r. 1804. Vtedy vznikol aj obraz na hlavnom oltári s výjavom Nanebovzatia Panny Márie, ktorý je dielom viedenského maliara Josepha Schieda. Klenbu vo svätyni zdobí freska Sv. Trojice, na bočných oltároch vidíme obrazy sv. Ladislava a Panny Márie Lurdskej. Najcennejším klenotom kostola je maľba s výjavom zo života sv. Jána Almužníka. (Alexandrijský patriarcha žil na prelome 6. a 7. stor. a preslávil sa svojimi darmi a almužnami. Jeho relikvie počas panovania Mateja Korvína boli uložené v kráľovskej kaplnke v Budíne, odkiaľ sa dostali do pavlínskeho kostola v Máriavölgy a následne do Bratislavy, do Dómu sv. Martina, kde sú uchovávané so všetkou úctou aj dnes.)
Kalvária pri kostole bola vybudovaná na mieste svätyne staršieho dreveného kostola v r. 1696.Pred otvorenou murovanou stavbou v tvare kopyta stojí drevený kríž a kamenné sochy Panny Márie a sv. Jána. Je to jedna z prvých sakrálnych pamiatok daného typu na území Uhorska a slúžila ako vzor pre ďalšie kalvárie z 18. stor. Na verejných priestranstvách obce nájdeme aj dve sochy z r. 1690: Pieta stojí pri rázcestí do obce Vág, kým za kostolom sa nachádza socha Kristus na Olivovej hore.Ďalšie sakrálne pamiatky: drevený kríž v lokalite Pusztakút (1877), drevený kríž pri ceste do Vadosfa (1886), kríž vysťahovalcov do Ameriky (1904), socha Sv. Trojice (1931), mramorový kríž pred kostolom.
Pannonhalmské arciopátstvo založil veľkoknieža Gejza v r. 996 na Svätom Panónskom vrchu (Mons Sacer Pannoniae), čiže na Hore sv. Martina, a jeho syn, sv. Štefan kráľ v r. 1002 potvrdil všetky práva a výsady udelené tejto cirkevnej inštitúcii. Opátstvo je živým svedkom európskej a maďarskej kultúry, strážcom kresťanstva a vzdelania, humanity a služby. Jeho architektonické, kultúrne a spoločenské dedičstvo má mimoriadnu hodnotu aj po tisícročí, je vzorom, ktorý vyvoláva úctu a obdiv. Benediktínsky kláštor má pre návštevníkov široko otvorené brány, aby sa s nimi mohol podeliť o čo najviac zo svojich hodnôt. V r. 1996 vtedy presne tisícročné opátstvo a jeho okolie bolo zapísané do zoznamu svetového dedičstva UNESCO.Pannonhalma, Kaplnka Panny MárieKaplnku Panny Márie spolu s podzemnou kryptou začal vybudovať opát Celesztin Göncz v r. 1714. Bol prvý, koho pochovali tu, na mieste posledného odpočinku rehoľníkov. Kaplnka pôvodne slúžila ako farský kostol pre cudzojazyčných (nemaďarských) obyvateľov okolia.
1. Kostol zvestovania PánaZáklady kostola pochádzajú z 12. - 13. stor. Okolo svätostánku sa v stredoveku rozprestieral cintorín. Budovu dal obnoviť opát Benedek Sajghó v r. 1734, neskôr, v r. 1879 bola prestavaná s finančnou podporou opáta Krizosztoma Kreusza.2. Krížová cesta všetkýchKrížová cesta bola vytvorená v r. 2014 v parku pri farskom kostole, za sochou sv. Martina. Vznikla zo súkromnej iniciatívy, za účasti horlivých aktivistov, kým zastavenia z keramiky vytvoril miestny výtvarník György Horváth.3. Pamätník holokaustu a synagógaPamätník dala postaviť nadácia Karzat Kultúrközpont Alapítvány v r. 2004 na pamiatku židovských obyvateľov, ktorí boli odvlečení z mesta a regiónu počas druhej svetovej vojny. Dielo vytvoril akademický sochár György Chesslay a pripomína bránu bechramskej synagógy. Za ním stojí ortodoxná synagóga, ktorá bola postavená na konci 19. stor. z finančných príspevkov židovských rodín z mesta a okolia.4. CintorínV strede cintorína využívaného od r. 1759 stojí veľký kríž na pamiatku zosnulých farárov a vincentiek (milosrdných sestier) postavený v r. 1876. Cintorín má aj ľudový názov Záhrada Katky Jakabovej. Dostal ho žobráčke, speváčke a rozprávkarke, ktorá tam žila na okolo roku 1910 (spomenul ju aj známy spisovateľ Sándor Dallos, inak rodák z Pannonhalmy, v jednej svojej novele). Južná časť lokality už patrí k židovskému cintorínu.5. Pápežský pamätný krížKríž bol postavený pri príležitosti 10. výročia návštevy pápeža Jána Pavla II. v Pannonhalme (1996) zo súkromnej iniciatívy. Neskôr lokálpatrioti združení v spolku Pándzsa Klub Egyesület ho nahradili novým krížom, ktorý sa stal pútnickým miestom.
Podľa listiny z r. 1330 na vŕšku na kraji dediny stál kostol zasvätený sv. Imrichovi, ktorý dal postaviť patrón obce Sándor Köcski alebo samotný kráľ. Svätostánok spravovalo opátstvo na Hore sv. Martina (Pannonhalma), až kým ho v r. 1683 nezrovnali so zemou turecké vojská. Pri vchode do súčasného kostola vidíme mramorovú dosku s odkazom: „Túto budovu zasvätenú všemohúcemu Bohu a sv. Ondrejovi apoštolovi dal postaviť János Milkovics z Méhkertu v r. 1753, a vežu Kristóf Schogg, prepošt z Pápócz v r. 1779.”Kostol je 20 m dlhý a sedem metrov široký, svätyňa má murovanú klenbu, kým v lodi nájdeme rovný strop. Vitráže pochádzajú z dielne známeho umelca Józsefa Palku.Barokový hlavný oltár bol vyrobený z dreva a je ozajstným majstrovským dielom. Pri Božom stánku vidíme rokokové sochy dvoch anjelov na kolenách, nad tabernákulom sa nachádza socha Baránka Božieho. Obraz na hlavnom oltári zobrazuje sv. Ondreja apoštola. Prvý bočný oltár zdobí obraz Nepoškvrnenej Panny Márie, pri nej stoja sochy sv. Barbory a sv. Kataríny. Na druhom bočnom oltári obraz sv. Jozefa „chránia” sochy sv. Štefana a sv. Ladislava. Na kazateľnici vidíme sochy sv. Pavla apoštola a štyroch evanjelistov. Stropné fresky namaľoval József Pandur v r. 1930.
Podľa mramorovej dosky, ktorú nájdeme nad vchodom „Tento svätostánok bol postavený na slávu Boha v r. 1784”.Murovaná kazateľnica a nad ňou vyrezávaná ozvučovacia doska pochádzajú z r. 1790.Pod vežou sa nachádza mramorová tabuľa s menným zoznamom reformovaných farárov, ktorí slúžili v obci Pázmándfalu. Nachádza sa medzi nimi aj kazateľ Bálint Kocsi Csergő, ktorý za svoju vieru bol odsúdený na galeje. Predtým bol profesorom v Debrecíne, Mukačeve a v meste Pápa.Reformovaná cirkevná obec si 400. aj 500. výročie začiatku reformácie uctila pamätnou tabuľou (v r. 1917 a 2017).
Stredoveký kostol spolu s celou dedinou spustošili Turci. Nový kostol v barokovom slohu dal postaviť rábsky biskup Adolf Groll v r. 1735. Pri hlavnom oltári stoja sochy sv. Adalberta a sv. Jána Nepomuckého. Vežu dal postaviť biskup František Zichy v r. 1762, kým biskup János Zalka v r. 1875 dal rozšíriť budovu. Biskup Zalka daroval kostolu aj dve sochy anjelov, ktoré stoja pri Božom stánku, tiež sochu veľkonočného baránka a bočný oltár narodenia Pána, ktorý pôvodne stál v meste Šopron. Obraz na hlavnom oltári pochádza z pol. 19. stor. a zobrazuje Nanebovzatie Panny Márie. Kostol dal obnoviť biskup István Breyer v r. 1935. Vtedy vznikli aj stropné fresky, ktoré sú dielom Józsefa Pandura: Nanebovzatie Panny Márie, Sv. Štefan ponúka svoju korunu Panne Márii, Klaňanie uhorských svätých pred Pannou Máriou. Kostol dostal aj vitráže z dielne umelca Józsefa Palku. Zároveň bol obnovený organ, ktorý pôvodne zaobstarali vo Viedni v r. 1875. Zábradlie empória zdobia erby biskupov Grolla, Zalku a Breyera.
Kostol bol postavený v roku 1828, kým a veža v roku 1881. Nad vchodom je pamätná tabuľa s nápisom: „Tento svätý dom bol zrekonštruovaný v roku 1888.“ Počet sedadiel na prízemí a vo vyvýšenom priestore - chóre kostola je rovnako 100 - 100. Mramorovú dosku stola pána Boha držia kované železné nohy. Krstiaci bazén bol vyhotovený z červeného mramora V roku 1982 kostol zasiahol blesk a veža vyhorela. Lavičky boli vymenené, schody kazateľnice a galérie boli tiež obnovené. Sakrálne nádoby cirkvi vtedy boli vrátené z Taty. Cirkevné zhromaždenie dediny o málo viac ako 300 obyvateľmi v roku 2000 malý kostolný zvon darovali sporadickému cirkevnému zhromaždeniu do susednej Töltéstavy. Dva zvony s hmotnosťou 247 a 99 kg boli liate Frederickom Seltenhoferom v Soprone. Nápis na väčšom zvone: „Veríne Ti od začiatku. Zvon nechal vyliať dievčenský cirkevný spolok v roku Pána 1935." Nápis na menšom zvone: „Poď, sklonme sa, klaňme sa, kľačíme pred Pánom, našim stvoriteľom. Zvon nechal vyliať cirkevné zhromaždenie Pér v roku 1926."
Až do začiatku 19. storočia bol na kopci pri obci iba jeden drevený kríž. 17. októbra 1844 bol položený základ Kalvárie. V tom čase boli na vrchole kopca umiestnené tri drevené krížiky a na severnej strane sedem stupňovitých križových staníc, postavené z tehly, opatrené maľovanými svätými obrázkami. Drevené kríže boli neskôr nahradené kamennými krížmi. Za nimi bola 8. septembra 1867 vysvätená kaplnka Bolestivej Panny Márie. Tavený, liaty zvonok 12 metrov vysoký z Győru bol počas prvej svetovej vojny odňatý. Budova bola v roku 1887 zosilnená ochrannými múrmi a odvtedy už bola niekoľkokrát renovovaná. V roku 1903 Ágnes Walker, umelec so sídlom v Győri, namaľoval na stanice olejomaľby, plechové obrazy. V roku 2010 rímskokatolícka farnosť v Péri nechala renovovať Kalváriu: kaplnku, kríže a stanice.
Podľa protokolu o návštevách Rímskokatolíckej cirkvi z roku 1697 István Török nechal zbúrať dva oltáre a sakristiu evanjelického kostola svätého Ondreja. Usiloval sa o to, aby tento, skorej katolícký kostol pozmenil na to, aby bol vhodný pre puritanickejšiu luteránsku vieru. Dnešný kostol bol postavený po udelení dekrétu o tolerancii Jozefom II., s jednoloďovou, neskoro barokovou, novogotickou fasádou a vežou. Bol vysvätený 12. júna 1785. K lodi a obojstrannej galérii vedú neogotické brány. Jeho oltárny obraz z roku 1871 zobrazuje Krista na Olivovej hore. Krstná fontána je stvorením 18. storočia. Pneumatický „tasniladový“ orgán vyrobil v roku 1906 József Angster a jeho syn. Zvon a kovaný plot boli vyrobené v dielni Fredericka Seltenfohera v Soprone.
Bývalý kostol sa prvýkrát spomína v listine z roku 1438: „Na maďarskej puste svätého Ondreja sa nachádza kamenný kostol s kamennou vežou“. Veža bola postavená v roku 1750 v barokovom štýle na úctu svätého Ondreja, spodná časť veže a loď kostola majú český sklenený klenutý strop. Nad rovným jednoduchým stolom oltára je vyrezávaný reliéf svätého Ondreja so sochami svätého Antona napravo a svätého Jozefa naľavo. Na dverách tabernákuluma hlavného oltára je reliéf z roka okolo 1800 s názvom „Abrahámova obeť“. Drevený vyrezávaný reliéf kazateľnice zobrazuje svätého Jána Krstiteľa. Stropné maľby pápežovho umelca Jenőa Bíróa zobrazujú eucharistiu v svätyni a Svätú rodinu na lodi. V záhrade cintorína stojí kríž z roku 1909.
Najznámejšou pamiatkou malej dedinky vedľa rieky Marcal je kostol z Árpádovej éry, ktorý určite stál už aj pred tatárskym vpádom. Malý kruhový kostol, postavený v 11-12. storočí, bol neskôr rozšírený o tri oblúky v tvare podkovy. Dedinu kráľ László IV. dekrétom z roku 1287 udelil Gergelyovi z rodu Osl. V druhej polovici 18. storočia bola k tomu „božiemu domu” postavená veža s pôdorysom ďateliny. Kostol bol kedysi obklopený cintorínom a kamennou stenou. Obec bola okrem tatárskeho a tureckého spustošenia často ohrozená povodňami rieky Marcal a Ráby. Preto vidieť na oltárnom obraze kostola svätý Mikuláš, pomocník tých, ktorí boli ohrození vodou, a on sa stal zároveň aj „menovcom“ dediny.
V žalostnom roku 1594 Turci zničili väčšinu dedín Podunajskej nížiny Kisalföld, zmasakrovali, deportovali obyvateľov a zajali hrad Győr. Na pamiatku opätovného získania mesta Győr, klúčového významu z pohľadu ochrany Viedne v roku 1598 a radosti po víťazstve kresťanskej armády boli skoro v celej Európe vybudované tzv. Győrske kríže. Jedným z nich je obrazový stĺp v Rábaszentmiklós. Začiatkom roka 1990 bola zrekonštruovaná táto „trojposchodová” veža v tvare štvorca, so strechou, ozdobená krížom. Vtedy do horných výklenkov stĺpa boli umiestnené nové diela - maľby umelca Zoltána Závoryho: obrázky zobrazujúce Svätú trojicu, Blahoslavennú Pannu a svätých archanjelov Michala a Rafaela.
Počas rímskej éry sa po Dunaji tiahla prevnosťami chránená hraničná línia Limes, brániaca ríšu. Začiatkom 14. storočia bola jedna z jej strážnych veží (Rajka) premenená na kaplnku. Drevená zavalitá veža a klenuté okná, ktoré dodnes stoja, sú krásnymi príkladmi románskeho a gotického štýlu. Po tureckých časoch bola do tejto vežovej kaplnky pridaná baroková loď kostola. V jednom z výklenkov na čelnej fasáde je socha sv. Martina. Bohaté nemecké šľachtické rodiny boli kedysi pochované v krypte pod chrámom, ale aj vo vonkajšej stene sú dva staré náhrobné kamene. Stredovekú sochu „Krista s boliacim zubom” našli v blízkosti kostola a bola umiestnená v kabínke nad bočným vchodom. V kostolnej záhrade sa nachádza Kalvária z 18. storočia a pamätník svetovej vojny zdobený anjelskou sochou. Kostol je bohatý na sochy a nástenné maľby. Vedľa hlavného oltára je socha svätého Martina a socha svätej Kataríny, ktorá rukou drží draka na železnej reťazi. Jedna dvojjazyčná tabuľka pripomína, že v roku 1939 sa tu zdržiavali poľskí vojaci, ktorí sa v tomto kostole potešili a modlili za svoju vlasť. Ďalšia mramorová tabuľa vymenuje predkov Františka Liszta v Rajke a cituje skladateľovo príslovie: „Existuje jeden doktor: Kristus - a jeden liek: večný život“.
Rajka už mal evanjelický kostol 17. storočí, ktorý bol zničený pri tureckej invázii Viedne. Počas protireformácie evanjelici mali zakázané stavať kostoly, takže aj zhromaždenie Rajky zostalo bez kostola. Po miernom uvoľnení prenasledovania náboženstva mohli určené osady postaviť kostol, ale iba na odľahlých miestach bez veže a vchod nemohol byť smerom na hlavnú ulicu. na prednej ulici. Kostol bol postavený v roku 1784 v barokovom štýle po vydaní dekrétu Jozefom II. - kto podporoval náboženskú toleranciu - o slobodnej náboženskej praxi, o čom svedčí pamätná tabuľa na fasáde s gotickými písmenami. Oltár, kazateľnica a krstná fontána sú dielom z konca 18. storočia v copfovom štýle. V polovici 19. storočia bol kostol vybavený vnútornou galériou, ktorej nosné konštrukcie a zábradlie schodov sa považujú za zriedkavé umelecké diela. Veža, mierne cudzia ku kostolu, bola postavená v roku 1923.
V tejto oblasti ustupujúce starodávne Panónske more vytvorilo morské oko nad vrstvou hornín, ktoré uzatvárajú hĺbku vody, z ktorého po celej dedine vychádzajú mnohé pramene. Najznámejšou z nich je studňa kráľa Belu, ktorá je tiež sakrálnym symbolom a aj erbom osadenstva Ravazd.Miestni obyvatelia, obyvatelia dedín a aj cestujúci si môžu vychutnať chladiacu vodu starodávneho prameňa, ktorá nám pripomína históriu tisícročnej maďarskej dediny. Prameň sa nachádza na južnom konci obce a pramení z barokového domu studňa z 18. storočia, nachádzajúcim sa pod tieňom tienistých stromov oblasti vedľa hlavnej cesty čísla 82.Podľa stredovekých kroník armáda Ddobyvateľa Arpáda, potom aj a počas tatárskej invázie utekajúci kráľ IV. Bela tiež odpočívali u tohto prameňa, na jeho pamiatku bolo pomenované „Fontána kráľa Bela“. V súčasnosti sa táto pramenitá voda používa aj ako minerálna voda, fľašková na mieste, s názvom „Vis Vitalis“.
Trojloďový kostol už stál aj v roku 1802. Hlavný obraz oltára maľovaný Josephom Schmidtom v roku 1799 zobrazuje svätého Martina, ako zdieľa svoj plášť so žobrákom. Kráľ svätý Štefan a princ Imre kľačia na oboch stranách steny svätyne. Vrcholom oltárnej štruktúry je archa s dvoma anjelskými sochami a tabernákulom pod baldachýnom. Na dveriach vidieť reliéf Abraháma, ktorý sa chystá obetovať svojho syna. Steny postranných lodí sú zdobené dvoma bývalými oltárnymi obrazmi: vľavo Nepoškvrnená Panna (dielo Fredericka Kriehubera z roka 1856) a vpravo svätý Villebald (dielo Josepha Schöffta z roku 1841). Pod ním je replika sochy z Csíksomlyó. Zo soch zbúranej kazateľnice boli na stenu chrámu umiestnení štyria evanjelisti.Obraz stropu hlavnej lode je zvláštnym umeleckým dielom. Obraz zobrazuje nanebovstúpenie Panny Márie do neba zdvihnutím spiacej Panny do neba armádou anjelov, zatiaľ čo pozorný pozorovateľ dokáže rozoznať Ježišovu tvár, kto láskavo pozoruje udalosti za ležiacim telom matky. Stacionárne obrazy križovej cesty namaľoval Károly Borbély v roku 2004.
Starý chrám zničený Turkami bol prestavaný v roku 1760, následne potom zbúraný v roku 1879. Dnešný Boží dom bol postavený v novogoticko-romantickom štýle podľa plánov Ferdinanda Handlera. Socha Márie pod baldachýnom nad príbytkom na oltári je obklopená legendárnym príbehom: v roku 1496 veriaci postavili kostol Vimpác v župe Sopron. Vtedy roľníci pracujúci na brehu rieky Lajta našli krásnu sochu Panny Márie, ktorú umiestnenili na oltár nového kostola. V roku 1529 sochu zobral so sebou jeden turecký veliteľ, ktorý ustupoval z Viedne. Turecký paša vážne ochorel, už bol takmer mŕtvy, keď ho jeden maďarský väzeň vyzval, aby sochu vrátil a potom sa uzdraví. Socha bola vrátená a paša bol opäť zdravý. Aj vo Vimpáci boli zaznamenávané úžasné uzdravenia. V roku 1587 bol na mieste svätyne postavený minoritov kláštor. Keď cisár Jozef II. rozpustil v Rakúskej monarchii z jeho pohľadu spoločensky neužitočné kláštorné rády, aj minoriti boli nútení opustiť Wimpac, takže takto bola prevezená socha do Röjtök.